7/22/2015

Keď neviete o čom písať, píšte o všetkom

Opäť, až po nejakej dobe. Už to nebudem asi ani písať, lebo každému je viac než jasné, že sa skrátka nezmením. Tentoraz nie preto, že by som nemohla, ale skôr preto, že som nemala náladu. A tým, skrátka nepohnete. Bola som nerozhodná a nevedela, o čom písať.

Chcela som pridať fotky z Talianska, ale nadobudla som majetnícky pocit, že by som si ich mala, predsa len, nechať pre seba. Ale ja sa prehovorím. (Skrátka už nie som presvedčená o tom, že sú moje fotky také prevratné, aby sa tu objavovali príliš často.)
Počúvam Céline Dion (áno, tú z Titanicu), je pol dvanástej večer a uvedomujem si, že toto je prvý, nepremyslene napísaný post. Konečne som mala potrebu písať, a chcela ju skrátka naplniť.
Neviem, či každý osemnásťročný človek má tak hrozne rozhádzanú myseľ, ale posledné mesiace dokola premýšľam nad takým množstvom vecí. A nad všetkými naraz, nie postupne.
Prázdniny pre mňa neznamenajú už toľko, ako kedysi. Keď som mala pocit, že trvajú roky, a každé jedny boli plné odretých kolien, skorého ranného vstávania, večerov v domčeku na strome a kreslenia. Prečo už tak často nekreslím? Mimo školu? A pre vlastnú radosť? (Nedávno som si však spomenula na niečo, čo som v minulosti robila hrozne rada a rozhodla sa, znova s tým začať. Už pri tom pomyslení, mám v žalúdku motýle.)
Moje prázdniny začali na konci júna, kedy som odišla na pár dní za hranice.
More mi hrozne vyliečilo dušu. Všetky myšlienky zostali tu a ja som mala pocit, akoby sa čas zastavil (čo, ako dobre viete, sa v mojom prípade často nestáva.) Cítila som sa tak voľne, pri východoch slnka na pláži. More ma upokojovalo.
Pokoj mi veľmi chýba. Minulý rok sa to prejavilo na mojom zdraví, kedy som si sľúbila, že to už nesmiem dopustiť.
Hold dopustila som, pretože myslieť pozitívne a nepodstatné veci nebrať príliš vážne, bolo ťažké, v kruhu ľudí, ktorých som fungovala. Ale došlo mi, že to za to nestojí a snažím sa, konečne negatívnych ľudí vyradiť (alebo ich aspoň nepočúvať). Sama som si uvedomila, že na blogu pôsobím asi hrozne zakomplexovane a negativisticky, ale dovolím si povedať, že v skutočnosti sa snažím byť, keď už nie optimistka, aspoň realistka.
Keď som sa vrátila, bola som na čas vyliečená, ale myšlienky na nadchádzajúce, si ma počkali.
Preto sa ako nikdy, snažím chodiť na nové miesta, aj keď sa mi práve nechce. Nechávam sa prehovoriť na bláznivé veci a dni využívať nadovšetko. A naďalej budem.
Ale chýba mi jedna stratená duša, bez ktorej mám stále pocit, akoby prázdniny nezačali.
Nechcem na to však myslieť. Ale nedarí sa. Som skrátka smutná.
A čo vy? Ako prežívate horúce dni? Čo letné lásky?

7/02/2015

O prázdnote v duši a talianskom raji

Ako dokáže tá najsladšia duša tak moc zraniť? 
Alebo je to len vo mne, že príliš zbožňujem? 
Chcem to napraviť, ale moja tvrdohlavosť prevyšuje.
Mesiace moje myšlienky tvorila len záverečná práce a jej obhajoby. Posledné týždne som sa všetkým naokolo vyhýbala a chcela to celé zvládnuť sama. 
Bez zbytočných otravných a utrápených rečí. 
Je to za mnou, no necítim úľavu. 
Bola som desať dní preč. Hrozne som zmenu potrebovala, pretože prostredie, v akom som posledné týždne fungovala, ma hrozne ubíjalo. 
Slnko, morské vlny, drobné kamenné obchodíky, architektúra a milí talianski dôchodcovia. posedávajúci na priedomí.
Som späť, ale hrozne chcem tú vyrovnanosť v sebe zachovať. 
(Postupne chcem pridávať série fotografií z miest, kde som týchto pár dní strávila.)
A idem na ZAZ. 
V auguste. 
Sama, asi. Ale šansónový priateľ nie je nikdy na škodu. 
Najzábavnejšie na tomto celom je, že v skutočnosti (občas aj tam), vôbec nepôsobím ako ten najväčší zúfalec a stroskotanec na svete. 
Okoloidúci na vlakovej, sa na mňa usmeje a povie: "napíš aj mne" tak prosté, až som sa zasmiala. Chcem sa smiať.

6/01/2015

O cnení a tvrdohlavom malom návrate

Je mi samej zo seba smiešne a trápne zároveň. Čo som si myslela? Na krásu sa rýchlo zvyká a slová mi chýbali.
Hovoríte si, že štyri mesiace a srdcervúci rozlúčkový post boli len hlúposť a neviem dodržať slovo. Tak asi neviem. Pre mňa to boli štyri dlhé mesiace, ktoré mi stačili na to, aby som zistila, že nechcem prestať.  
Cítim sa vyrovnane, s občasnými stavmi smútku a občasnými stavmi sebaľútosti.
Poslednú dobu som na blog písala už len z povinnosti, a to som celý čas tvrdila, že to čo robíme, máme robiť v prvom rade, pre seba. A je pravda, že som to celé brala až príliš vážne. Teraz to bude jednoduchšie.
Baví ma to. Oh bože, ako moc. A tu už mi príliš nezáleží na tom, či osem dní nebude len mojím osobným denníkom, prístupným na internete, ktorý, po prvé: budú čítať len ľudia, ktorí naň náhodou omylom narazia; po druhé: milí známi, ktorí sa z neho budú smiať (ako doteraz); po tretie: len ja sama; po štvrté: fakt vôbec nik.
Ale hlavne, budem to robiť, pre vlastné uspokojenie. Som príliš tvrdohlavá. Ale pokúsim sa nastoliť zmeny (budem sa snažiť o to, aby som vás znova len neťahala za nos).:
1. Písať budem dúfam (!) častejšie, no s menším množstvom fotografií (o ľúbezných miestach, však pretrvá a to budú príspevky, na ktorých sa pokúsim, dať si záležať).
2. Rozmýšľala som, o zmysluplnejších príspevkoch. Knihy/filmy. Lebo sú to skutočné veci. Ktoré ku mne patria. Priznávam, knihy v poslednom čase zanedbávam. Kto nie? Každý to hovorí, každý by chcel, nikto nečíta. Ale v piatok som s jednou znova začala. A stála by za hriech!
Filmy sledujem pravidelne. Povedala by som, že až príliš. Sometimes. Viete, také tie intelektuálne, ktoré zásadne (!), pozerám sama. Keď máte depku, pozriete si film. 
Ja si ich pozriem hneď niekoľko, strávim osem dní v posteli a uprostred jednej z nocí, upadnem do ďalšej. Lebo prídem na to, že môj život je vlastne tak nudný a beznádejný. Recenzie?
3. Uvažujem o facebook-ovskej stránke, čisto pre reklamu, ahaha (ale moc sa mi do toho nechce, blog je zatiaľ tak krásne nepoškvrnený).

2/12/2015

When Time Fades Away

Pridlho si už hovorím, že chcem niečo inak. Slová sa však hovoria a činy spia pod teplou béžovou perinou s medvedíkmi.
Píšete si denník? Ja som s tým niekoľkokrát začala ale vždy aj skončila ôsmimi zapísanými stranami, bolesťou v prstoch a následným odpočinkom na dne zásuvky.
Osem dní v týždni sa však takým stal. 
Nepostrehla som kedy, ale už ním dva a pol roka je. 
Od začiatku bol orientovaný hlavne na fotografie, no postupne som sa nadchla pre písanie. A aj napriek tomu, že ma to všetko baví (aj keď asi nepíšem nič veľavýznamné) mám pocit, že také dlhé obdobie stačilo, aby som sa čo to naučila. Nechcem s tým však prestať.
 
Ešte pred mesiacom som toto miesto chcela opäť prebrať k životu, ale teraz je to, čo robím, najlepším rozhodnutím. A aj napriek tomu, že takýto stav neprežívam po prvý krát, tentoraz som nad tým hrozne moc premýšľala, pred týždňom oslávila osemnáste narodeniny a povedala si, že treba skončiť v najlepšom. A mám pocit, že mojich osem dní, už akosi stratilo čaro.
Nechcela som byť sentimentálna (aj keď to k tomuto blogu asi mnohokrát patrilo), ale asi to inak nepôjde. Chcela som len povedať, že som blogu obetovala veľa času a ešte väčšiu časť svojej osobnosti, ktorú teraz dúfam využijem inak. 
Ďakujem však za všetky láskyplné slová, ktoré ste mi posielali a ďakujem za ľudí, ktorých som tu stretla. 
Nehovorím, že sa mi nezačne cnieť, určite začne, no nemáme ľutovať veci, ktoré sme urobili. Vtedy sme to tak predsa cítili.
A keď sa rozhodnem, akým smerom chcem pokračovať, možno o sebe dám ešte niekedy vedieť.

12/31/2014

Year 2014

Neplynie čas nejako rýchlejšie ako kedysi?

Opäť sa končí jeden z rokov. Ale načo sentiment?
Dávate si predsavzatia? Ja zvyčajne áno, ale na väčšinu si už ráno prvého januára nepamätám. Takže, moje predsavzatie na tento rok: žiadne si viac nedávať.
Zmenu totiž môžeme urobiť, kedy sa nám zachce. Nie len vtedy, keď sa to patrí. Nie len vtedy, keď sa rok chíli ku koncu.
A aký vlastne bol?
Pred rokom som si priala: "aby bol aspoň taký pekný ako ten minulý". A viete čo? Bol ešte krajší. Plný sladkých dní a ešte sladších večerov. Plný láskavých ľudí. Plný slnka. Miestami oblakov. Tešili by sme sa však z neho, keby občas neprišli?
A čo rok 2015?
Pre mňa bude hlavne o rozhodnutiach. Preto si prajem, aby boli, aspoň niektoré správne. 
A vám prajem, aby ste ho mali taký krásny, aký si sami želáte!

12/22/2014

Night Trip

TÚTO si pustite pri čítaní (nie je vianočná, ale, komu to nie je to jedno?). The sun could make me blind. Skutočne už nastali Vianoce?
Do včerajšieho rána, som vítala jeseň, ale dnes som to už aj ja pocítila inak.
Síce ma nebaví nakupovať darčeky (len knihy, v tých som dobrá!), zdobiť stromček a ani ma príliš nezaujíma, čo dostanem ja. Že by som už tak ostarela?
No moc sa teším na všetkých blízkych, ktorých som dlho nevidela, na tých, ktorých videla nedávno, ale chýbajú mi, na večerné prechádzky (len za svetla žiaroviek z vianočných výzdob) a pozeranie do neba, za zvukov soundtracku Sám doma.
I like my place being the infinite dorms.
Fotky sú akýmsi impulzom. Je to miesto, kde trávim takmer deväť hodín denne, päť krát týždenne.
Tvorí veľkú časť môjho života, momentálne ešte trochu väčšiu a asi som mala pocit, že by mala tvoriť aj kúsok z mojich ôsmych dní.
Nepíšem veľa? Nenudia vás moje slová?

11/30/2014

Birds Without Wings

Ani neviem ako, (ani neviem, či úplne) ale postupne zabúdam a ignorujem časť okolia, ktoré ma dlho zväzovalo. Možno za to môže len sila, toho jedného, vtedy prítomného okamihu alebo ružové víno, no zlepšilo sa to. Pomaly cítim väčšiu slobodu. Dúfam v čo najdlhšie trvanie.
We found a way to escape the day.
Čoraz viac ma tešia dni, kedy prídem domov skôr, než sa úplne zotmie, horúca káva, vôňa čerstvého posteľného prádla a náhodné stretnutia s ľuďmi, ktorých som tak moc dlho nevidela a pocit, že aj napriek vytrvalosti času, si stále nie sme cudzí.
Naopak mrzia tie, s blízkymi, ktorí už blízki dávno nie sú.

Rada počúvam vtáčí spev vo vánku. Počúvať spev vtákov v tme. Túžim ako oni, aj ja, aspoň na krátky čas odletieť...
Prežívam akési nedobré obdobie. Veľa povinností, očakávaní a predstáv o budúcnosti. No nech sa deje čo chce, a nech píšem akokoľvek zriedka, vedzte, že chcem ďalej. Či mi to ide, neviem a či vôbec niekedy, tiež. Ale robí mi to radosť a radosť musíme čerpať nie z iných, ale zo seba. Predovšetkým.

Stáva sa vám niekedy, že máte na jazyku toľko slov ale ani jednu z viet sa vám nedarí dokončiť?


Kto stratí príležitosť, je ako človek, ktorý vypustil z ruky vtáčika, pretože ho už nechytí. 

10/31/2014

Desire

Moja túžba po napísaní toľkého množstva a všetkého (ne)povedaného je tak veľká, až mi bráni všetky tie slová správne vyjadriť.
Poučím sa niekedy? Budem mať niekedy dosť odvahy na to, aby som sa odosobnila?
Je zvláštne, že až tento rok. Cez tohto ročnú jeseň som si uvedomila, že mi nepríde vôbec smutná. Možno je to tým, že stále poriadne nezačala, alebo tým, že som smutná aj za ňu.
Veď o čom by to bolo, keby sa naše náladové duše nemenili? Nežili by sme. Pravdepodobne.
Nepísala som dlhšiu dobu. Možno na skúšku a možno pre priestor. Možno pre nové myšlienky a možno rozhodnutia.
Prvým je viac čítať básne. V poslednej dobe som sa do nich zaľúbila. Pri čakaní na vlak.
Bude niečo na krátkych riadkoch. 

A tiež ma konečne niekto postrčte. Toľko plánov tu bolo, pár je a ja, akoby som sa pod všetkými na mieste prepadala. Veľa uskutočňujem, ale zároveň nevychutnávam. A smútok nad nesplniteľným ma ťahá dole.


Blogu sa nedokážem dostatočne venovať, ale zároveň ani vzdať. Preto ma veľmi poteší každý váš názor. Nech by sa už týkal čohokoľvek.
Napríklad či vás viac zaujímajú moje hlúpe slová alebo hlúpé fotografie.
Hlúpe prídavné meno si nevšímajte. 
Jeden spisovateľ raz povedal, že za hlúpe nemáme považovať nič, čo robíme s radosťou alebo na čom nám aspoň trochu záleží. Prečo by sme to inak robili?

9/22/2014

Future Memories

V posledných dňoch ma striedavo napĺňala clivosť, radosť, veľa otázok, strach a láska k ránam, plných kávy. Kvetov. Filmov (ku ktorým som si opäť našla cestu a čas).
Budúcnosť je v našich spomienkach. A mne sa veľmi cnie za teplými dňami.  
Za chvíľami, kedy sme zabúdali
Zabúdali na skutočnosti. Oslavovali odvahu. A lúčili sa veľkolepím spôsobom.
Rozradostenie a strach, ruka v ruke, zo všetkého nadchádzajúce. 
Z budúcnosti. Z pominuteľnosti. 

Počas leta som prežívala toľko príjemného, že čas bol príliš vzácny. No ako pominuteľné pominulo, ako prešiel ďalší rok.. opäť ma začala trápiť otázka významu, a ďalšieho možného smerovania tohto jedného týždňa s jedným dňom navyše.
Takéto obscénne myšlienky som mala už niekoľko krát, ale vždy ich napokon odplavili dni a všetky krásne slová, no možno prišiel ten čas, kedy som našla všetko, čo som hľadala a očakávala. A možno sa len mýlim.

“One day I will find the right words, and they will be simple.” 
                                                                                                                                         Jack Kerouac


8/24/2014

Frustrations And Fascinations

O čom mám chuť teraz písať?
O hrozne.
O hroznej radosti. O hroznom smútku z pominutia.
Na Grape bolo kúzelne. Tri kúzelné dni na mieste, kde ľudí nezaujímal čas. Kde ste mohli len tak tancovať. Kde hrala krásna hudba. Kde sa nosili vo vlasoch kvety. Kde sa sedelo v tráve. Kde sa pilo víno.
Kde sa úplne neznámi ľudia rozprávali o spoločne známych veciach. 
A kde som strácala hlavu pri každom tóne skladieb od Klaxons, Bombay Bicycle Club a La Roux.
Ak by ste chceli, vidieť aspoň útržok spomienok, pozrite môj instagram TU.

Takéto udalosti odhaľujú charakter. A aj napriek jednému sklamaniu, som našla viac ako som mohla stratiť. 
August bol pekný.
Plný milých ľudí, plný cestovania, plný malým množstvom voľných dní.
No páčilo sa mi to. A september.. ten pretrvá. V skvelosti dní. V spoznávaní, hľadaní a nachádzaní.
 

7/31/2014

Children Of The Sun

Mám rada prechádzky za skorého rána. Vtedy premýšľať o ľuďoch, ktorí sa prebúdzajú za zatiahnutými žalúziami, o tých, ktorých predstieraný úsmev ma ničí a o tých, s ktorými by som teraz tak veľmi chcela byť.

Tešia ma spomienky, knihy s venovaniami, Editors a malé spevavé, za oknom.
Už prešlo toľko času od posledných napísaných slov. Stalo sa toľko pekného, že mám chuť, nevyslovovať a len sa v duchu nad všetkým usmievať.
Bola som pár dní s najsladšou. 
Spievali sme o slnečnom svite. 
Ah, ako moc sme spievali. Sedeli v tráve. Tancovali na oldies. Plakali a znova tancovali.
A aj napriek, už pre mňa, malému množstvu voľných dní, sa z nich teším.
Chcem stretávať ľudí, smiať sa a čítať.
Koho budem môcť objať na Grape?

7/11/2014

Flow

Fotografie sú zo dňa, kedy som ešte skoro ráno cestovala vlakom. Kedy kvitli ruže a dozrievali čerešne. Ako som sa vtedy nevedela dočkať krás leta. A túžila po voľnosti dní.
Teraz plynú. A ja cítim, akoby čoraz rýchlejšie. To ma desí. Prečo je toto môj večný problém? A aj keď by som mala byť plná radosti, nejako ma opúšťa.
Možno len pre všetky tie mraky a nepriazni. Nie som stvorená pre dážď. A teraz sa cítim smutno a tri stupne pred slovom "prázdno". A tam prísť nechcem.
Pred časom som na niečo takéto mala oprávnený dôvod. Vtedy sa však Prázdno nedostavilo. Bola som za to rada, no asi sa len zamlčané oneskorilo. No človek si rýchlo zvyká na dobré. A zabúda. A aj napriek dňom šťastia, necítim úľavu.
Čítam Plynutie od Hiraxa. Je skvelé, no nepomáha. Nepoznáte nejakú, ktorá stojí za moje smutné noci?
Potrebujem sa prebrať. A opäť začať písať o šťastných veciach. Celkom mi to išlo, nemyslíte?


 "Potešenie je stav mysle, ktorý existuje len v retrospektíve: prídete na neho, keď opadne." - Nabokov

6/30/2014

Roses

Smells like roses. Tak horko. Tak sladko.
Malo by ma tešiť leto, ale zatiaľ som mu neprišla na chuť. Neviem. Možno pre veci, ktoré sa pokazili.
Silou mocou sa však na povrch snažím vytlačiť moju drobnú, no predsa, pozitívnu časť. A aj napriek všetkému, mám od neho veľké očakávania.

Chcem čítať básne v korune veľkej čerešne. Chcem prechádzať bosými nohami po vlhkej tráve, pomedzi biele sedmokrásky. Chcem hľadať poklady v antikvariátoch. Chcem byť s blízkymi.
Zároveň chcem navštíviť veľa koncertov. Chcem preveľa cestovať. Chcem stretávať staré tváre aj nových ľudí. Veľmi chcem. Veď kedy inokedy, keď nie teraz.
Snáď aspoň časť vyjde. A čo chcete v lete vy?
"Kdekoľvek zasejeme sny, vykvitnú ruže." - Claude Aveline
Pri spomienke na minuloročnú Prahu, ma hreje v hrudi a tiež teší The 1975, ktorý tam zavítajú na jeseň a ja tak pevne dúfam, že sa mi ich koncert podarí vidieť naživo.

6/11/2014

Okay? Okay.

Rada pozorujem keď prší. Sivú obloha a vysoké ihličnaté stromy. Cítim vtedy pokoj a to, že všetko sa dá zvládnuť. Či teraz alebo neskôr.
Momentálne však prežívam aj radosť z nadchádzajúcich dní.
Konečne som mala možnosť vidieť The fault in our stars. Bolo to už pred týždňom, no kvôli nedostatku času, až teraz.
Písala som o strachu zo sklamania. No tušila som, že nenastane. Ansel si ma absolútne získal a Shailene dostala svojou krásou. Aj keď som bola odhodlaná že po knihe, už zo mňa nedostanú ani slzu... Nepodarilo sa.
Ale len trošku a potichu.
No najviac ma všetka tá krása zo zážitku a slzy, ovládli na konci. Počas titulkov. Za zvukov Tee Shirt. A All of the stars. Spomínala som. Plakala som.
Ale nie zo smrti, ale z obdivu.
Ako môže niekto niečo tak krásne napísať. Všetky tie scény, miesta, slová.
A hlavný dôvod, prečo vlastne toto všetko píšem, je láska k tým, ktoré napísal John Green.
Preto nikdy nezmením názor, že kniha vždy zostane knihou. A tiež občas ľutujem, že príbeh Hazel a Augusta neskončil pri knihe, lebo ako všetko, aj toto, nakoniec zasiahla komercia.
"Moje myšlienky sú hviezdy a ja v nich nedokážem rozpoznať súhvezdie."

6/01/2014

Back To The Time

Páči sa mi pocit, že začína leto. No zároveň ma dobieha úzkosť z toho, ako všetko uteká... Tento stav zažívam často.
Viem však, že to tak musí byť, ale občas ľutujem, že som minulé (vtedy tak všedné a nepodstatné) okamihy, nevychutnávala viac.

 Že blízka osoba, s ktorou sme pred rokmi vložili našu bezstarostnosť, detskú radosť a sny o živote dospelých do malej krabice a zahrabali do zeme, už odchádza na vysokú. Nepamätám si, aké hmotné veci sme do nej vložili, ale spomínam si na myšlienky, v ktoré som vtedy verila. Prešlo šesť alebo sedem rokov a ja cítim, že sa neudialo všetko to, v čo som vtedy verila. Vyrástli sme. A detské sny sa zvyknú mýliť.

It's a metaphor. A ja ich milujem.

Pamätám si na toto obdobie, pred rokom. Každé ráno som sa tešila z teplého vánku. Vo vlaku čítala, Na vine sú hviezdy. Už prešlo toľko času...
Mám chuť, prečítať si ju opäť, lebo pomaly zabúdam na to, ako veľmi som sa do nej zaľúbila.
A s akou radosťou som o nej písala TU. Vtedy som ešte netušila, že po roku príde filmové spracovanie a ja budem plná:
- očakávania,
- nedočkavosti,
- mierneho strachu zo sklamania,
- a pocitu, že ak sklamanie nastane, zachráni ho Anselov úsmev.
(ale ja viem, že nenastane)

5/13/2014

Wait

Myslela som, že som sa už naučila rozlišovať priority a to, čo je skutočne dôležité a najdôležitejšie. No nebola to pravda. Nikdy som o tom nebola na stopercent presvedčená. Až teraz, v posledných dňoch a tak trochu, na vlastnej koži, som porozumela.

Všetko je na niečo dobré. (Koľko krát ešte túto vetu použijem?) A ja si to tlačím do hlavy. A hovorím si, že keby sa teraz tá jedna vec nepokazila, v budúcnosti by sa ich pokazilo možno sto krát viac. Je to niekde tam hore. A je tam aj moja myseľ, keď počúvam soundtrack z hviezd. 
Daj svoje slzy prílivu a odlivu.

Mám zakázané čítať, ale potajme sa utiekam k Pýche a predsudku. Môže byť niečo tak krásne čisté a nesmrteľné ako tento príbeh? Hlavne teraz?
Zakázané mám aj dlhšie prechádzky, a tak ešte chvíľu potrvá, kým sa moje nohy opäť rozbehnú po ceste. Potrebujem nabrať nové sily. Novú inšpiráciu. Nové myšlienky.
Píšem preto, aby ste nezabudli na osem dní... Ja nezabúdam. Aj keď som už niekoľko krát chcela. Vždy sa však objavila jedna zo spriaznených duší a povedala slová, ktoré ma pohladili. Je to viac... Viac ako všetko to, čo som kedy od tohto očakávala. A robí ma to nesmierne šťastnou.


4/26/2014

Cold I Lie

Je možné aby moju náladu z pätdesiatich percent ovplyvňovalo počasie?
Že dážď je mrzutosť (aj keď veľmi dôležitá) a slnko a vôňa zelene dokáže presvetliť všetky neradosti a prinútiť ma k širšiemu úsmevu  a jasnému mysleniu.
Vraj slová o počasí sú hlúpe. Keď sa raz o ňom budete rozprávať so mnou, vedzte, že nebudú.
Nemôžu však za všetko len tie slzy za oknom, ale aj nejaký ten pocit úzkosti a potláčania. Že občas uvažujem o tom, prečo v niektorých veciach nedokážem nájsť dvere. Prejsť cez ne a už sa neobzrieť.
Asi ešte potrvá, kým sa odvážim. Prejdem, a už sa viac nebudem musieť pozerať na predstieranie a imitáciu istých, a chuť sa z toho občas smiať a plakať zároveň.
Hide me 'till I can fly.




4/17/2014

About The Dandelion

Opäť nedodržiavam sľuby... Ale to len z nepotreby vyjadrovať slová a preto, že asi nikdy neprestanem veriť. Aj keď slovo veriť nevystihuje to, čo nikdy neprestanem. A tiež pre radosť z jari, púpaviek a vetra vo vlasoch.

Vraj smutné knihy, smutným ľuďom, pridávajú na smútku. 
Ja tvrdím, že krásne smutné a pravdivé knihy, smutným ľuďom pridávajú na láske a predstave, aké veľké šťastie vlastne majú. Aj keď pri Zlodejke plačem, ukazuje mi a zároveň učí, aké veľké šťastie mám, aj cez všetky zamračené dni.
A keď je už príliš slov na S. poviem vám, že mám za sebou pekný víkend, pekné dni a krajšie pred sebou. 
A nehnevajte sa za nedodržané slová, to že ich nedodržiavam znamená, že som šťastná. Alebo niečo také.


"Pozri sa na tie farby," povedal otec. Je ťažké, neobľúbiť si muža, ktorý nielenže si farby všíma, ale ešte o nich hovorí." - Markus Zusak

3/28/2014

I Feel, I Feel Alive

Niekto mi nedávno povedal, že som sa zmenila (<3). Že som vyrovnanejšia a dospelejšia. A cítim to aj ja sama. (V kútiku dúfam, že aj vy.)

Rada si čítam slová, ktoré som sem písala pred rokom. Spomínam. Usmievam sa. Premýšľam nad tými obdobiami. Udalosťami, ktoré ma vtedy ovplyvňovali. A ovplyvnili. Nič z toho už neberiem tak tragicky.
Uvedomila som si niekoľko vecí. Prestala sa toľko trápiť...
Viem že nič z toho za to nestálo.
Viac som spoznala samú seba. Hlavne v tom, čo chcem... Čo skutočne(!) chcem. A prestala smútiť za tým, čo chcela len istá nevedomá časť mňa. Let me see the ocean there.

Viete nad čím som v posledných okamihoch pár krát uvažovala? O správnosti slov, ktoré majú opísať tento blog. O názve a ôsmych dňoch v týždni. O tom jednom, ktorý by som moc prijala. Tak nejak som si na to zvykla. No aj tak uvažujem o zmene. Niečo o malú časť vystihujúcejšie. Mám/nemám?

3/21/2014

Recover

Viete kto je mojím večným nepriateľom? Čas. (Nie však vždy). A tiež zastavujúci sa vlak... Občas by sa mohli vymeniť.
Menej beriem do rúk fotoaparát. Menej robím veci, ktoré ma napĺňajú a o ktorých som som si myslela, že tvoria moju neoddeliteľnú časť. Som z toho smutná. No zdá sa mi, že tiež veľa času trávim premýšľaním nad tým. A tým viac ho strácam. Nesnažím sa. Neviete ako to zastaviť?
Ale už budem. Sľubujem.
A keď sa zotavím, budeš moja útecha?
A tiež mám pocit, že sa neustále točím v jednom kruhu. Je to stále o tom istom. Môj život. Tento blog. Trápi ma to a chcem to napraviť. Niečo zmeniť a posunúť sa. Všetko toto.
Neviem prečo to tak cítim. Možno už zajtra nebudem. Možno je to týmto dňom a možno Chvrches.
Môžeme zmeniť alebo rozdeliť naše cesty. Ale určite chcem slová zmeniť na činy. (Bude viac príspevkov. Naozaj.)

3/08/2014

Sunrise & Sunset

Baldachýn v poslednej dobe zapĺňa veľa mojich fotografií. Ani neviem prečo. Možno pre nežnú priesvitnosť. Možno pre množstvo bielej. Možno pre pocit bezpečia a lásky. Možno preto, že ma každý deň prebúdza slnko, zachytávajúce sa na jemnej látke. A možno len z nezáujmu o farebné predmety.
Takto mi to vyhovuje.
Rána. Vlasy. Pokožka. Myseľ. Hlava, ktorá sa chce zbaviť zbytočných myšlienok, trápení, sužovaní. Vás to ešte nenudí?
Objavujem v sebe doteraz neobjavené vlastnosti. Jednu. Ktorá mi ukázala, prečo sú niektoré veci tak, ako sú. Chce sa mi usmievať, aj keď bezdôvodne. Skutočne.
Nachádzam priateľov. Čítam. Cestujem. Zbožňujem... Hudbu z Montmartru. Améliu. Túžim sa preniesť do toho obdobia. Do kaviarne kde pracovala. Po prechádzkach po slnečnom Paríži a hádzania žabiek do kanálu Sv. Martina. Rozumeli by sme si.